Tak som sa prostredníctvom médii dozvedela, že Brusel považuje Slovensko za nevyspytateľnú krajinu, ktorá nedosiahla na svoju pozíciu a na spoločnú zodpovednosť. Že jednoducho nie je možné vstúpiť do elitného klubu, využívať jeho výhody a keď treba zaplatiť niečo ako členské, tváriť sa ako čierny pasažier. No teda. Že sa nehanbime, pomyslela som si, hanba na celú Európu. Krajiny krachujú a my sa tvárime ako mŕtvi chrobáci a nechceme im pomôcť. A kdesi, z kúta mojej pamäte, sa vynorila iná žiadosť o pomoc. Reni, môžeš mi požičať sto eur? Vypli nám doma elektrinu. Táto spomienka a dianie v parlamente, ma prinútila niečo s niečim porovnať. pokračovanie článku
O Jožkovi sa dá bez výhrad povedať, že je to človek zručný, pracovitý i spravodlivý. O jeho schopnosti orientovať sa byrokratickej mašinérii slovenských úradov však zapochybuje každý, kto ho vidí stáť pred okienkom úradníkov. Práve preto som s ním chodievala vybavovať takmer všetko čo potreboval k tomu aby mohol prevádzkovať svoje živnostníčenie. Na každú jednu “vybavovačku“ som sa tešila s priam zvrátenou radosťou. Nespôsobovala ju však jeho neschopnosť pochopiť termíny a grify. Boli to jeho šialené prirovnania, ktorými posudzoval tváre úradníčok. No a naposledy ma jeho označenie tváre pani za priehradkou dokopal naštudovať si čo-to zo zvieracej ríše. pokračovanie článku
Štrnásť rokov od vynesenia rozsudku, v ktorom odzneli slová, “toto manželstvo rozvádzam“, sa kamarátka Janka borí s vymáhaním výživného od ex-manžela. (Príliš pekne oslovenie pre človeka, ktorý poriadne nepozná svoje vlastné deti, nieto bývalú ženu). Buď peniaze nepošle vôbec, alebo pošle menej než má určené súdom. Vymáhačku začína štandardne ako vždy. Upozorneniami vo forme sms a potom je pošle odporcovi, ako ho nazval súd, list prostredníctvom právnika. Prvýkrát si naivne myslela, že to toho odporného odporcu ohromí. Ohromilo, ale ju. Suma, ktorú si právnik za zastupovanie vypýtal. pokračovanie článku
Neviem kde sa vzala, ale zrazu je tu spomienka. Stojím na chodníku a do schránky vkladám noviny. Nadvihnem na pleci tašku, ktorá ma tlačí k zemi a pokračujem. Idem o dom ďalej, opäť schránka a opäť noviny. Som v Dánsku prvý týždeň. Prvý týždeň pracujem pre spoločnosť, ktorá distribuuje dennú tlač. Spoznávam ulice, domy, viem kde hľadať tie, po pár dňoch tisíckrát prekliate, schránky. Spolu s ťažkou taškou zdvihnem z chodníka oči a... pokračovanie článku
Známi si prišli pre dcéru, ktorá na miesto potuliek po krajine s kamarátkami, musela prežiť týždeň prázdnin u nás, lebo sa niekde niečo pokazilo. Z Dánska síce veľa nevidela, ale v rámci pracovných povinnosti a voľného času, sme sa jej venovali ako sa len dalo. Mladá, slušne vychovaná, za odmenu umývala riad, žehlila bielizeň, navarila a ja som túto jej činnosť s úsmevom od ucha k uchu kvitovala. Keď si nakoniec pre ňu prišli rodičia chválila som im dcéru do neba. Vážne? Opýtala sa jej mama neveriacky. Hovoríš o našej Laure?. Doma to krížom slamy nepreloží a keď chcem aby zabehla so smetným košom, dostane sa mi teátra hodného oscarovej sošky. pokračovanie článku
Viem predpovedať svoju budúcnosť... pretože ja, ju tvorím...
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
